Pobyt v prírode spojený s oboznámením sa so správnym a zdravým súžitím s ňou je ten najlepší spôsob nabitia sa zdravou energiou. Využili sme možnosť spojiť príjemné s užitočným a v dňoch od 6. 7. do 8. 7. sme našu mobilitu v projekte Erasmus+ Edu- paths opäť oživili. Tri dni strávené v tesnej blízkosti Belianskych Tatier boli nezabudnuteľné, živé a edukačné. Naučili sme sa rôzne grify, ktorými sa vzťah človeka k prírode prehĺbi a stane sa jeho súčasťou. Ždiarsky vzduch v spojení s cykloturistikou po vyznačených chodníkoch Monkovej a Bachledovej doliny, Strednicou, Tatranskou kotlinou, bol tou najefektívnejšou voľbou začiatku letných prázdnin. Každý deň tejto mobility bol produktívne využitý.

1. deň- 6. júl 2020

..... hneď po ubytovaní sa v penzióne Jánošík sme nasadli na svoje dvojkolesové tátoše a „vyšľapali“ sme kopec v obci Ždiar, ktorá je skúpa na rovinky. V časti Strednica nás už čakal medzinárodný horský sprievodca Jakub a jeho entuziazmus presvedčil všetkých o skutočnosti, že niektoré plány s prírodou sa môžu razom zmeniť, ak si nepripravíme nevyhnutné potreby do turistického batoha. Obsah toho svojho nám v úvode predstavil a ubezpečil nás, že ak v tom našom bude niekedy niečo absentovať, môžeme si za to sami. Treba zakaždým myslieť na to, že príroda je chrám a v ňom je najlepšie správať sa s rešpektom, hlavne vysokohorská túra sa môže veľakrát zmeniť na nočnú moru. Nasledovala spoločná cykloturistika Strednica- Monkova dolina, bicyklami prešľapať aj náročnejší terén, ktorým sme museli prebrodiť aj horský potok. Adrenalín v žilách stúpal s pribúdajúcimi kopčekmi a kopcami, ich rôznorodým pokrytím a meniacim sa počasím. Rýchlosť nášho bicyklovania sa striedala s edukačnými zastávkami v prírode Belianskych Tatier. Súčasťou edukácie bol aj geocaching, hľadanie skrýš. Našli sme dve a do jednej sme ukryli aj niečo aktuálne- jednorazové rúško. Počas návratu do penziónu nás vyprevádzal jemný dážď, preto sa večerná aktivita- beseda s vysokohorským vodcom pánom Milanom Tomaškovičom musela presunúť do konferenčnej miestnosti v penzióne. Aj napriek tomu sa stretnutie s ním vydarilo a na tvárach žiakov bolo vidno, že hltajú každý jeho zážitok. Horský služba si vyžaduje kus človeka a ich hrdinské činy sú veľakrát spojené s kaskadérskymi skutkami.

2. deň- 7. júl 2020

Zobudili sme sa do dažďového dňa, ktorý nám zhatil naše naplánované aktivity v prírode. Náš dohodnutý program sa musel meniť a zase príroda ukázala svoju silu a moc. Prispôsobili sme sa skutočnostiam. Aj napriek tomu sme zažili zaujímavý deň. Ždiarsky dom, ktorý sa vypína v strede obce Ždiar bol ďalšou edukačnou zastávkou a jeho sprievodkyňa mala pre nás pripravenú prednášku, súčasťou ktorej boli aj odpovede na vopred pripravené otázky. Tie si každý účastník tejto júlovej mobility vypĺňal v pracovnom liste, ktorý žiakom rozdával pán učiteľ Kopčák, garant tohto projektu, v prvý deň mobility. Popoludní sa slnko rozhodlo presvedčiť dážď a my sme mohli „odgarážovať“ našich tátošov a vybrať sa na cykloturistiku do Bachledovej doliny. Bol to nádherný pohľad, keď sa osemnásť bicyklov presúvalo po obci a jej blízkosti. Ľudia sa s úsmevom na nás dívali a my vieme, že niektorí nám aj závideli, že nás mokré cesty a cestičky neodradili od uskutočnenia plánu- zabicyklovať si. Najefektívnejšia bola ale aj tak nočná aktivita, ktorá s lesným pedagógom pánom Petrom dodala celému dňu kúštik adrenalínovú vôňu. O pol deviatej sa už možno niektorí chystajú do postele, no my sme si to namierili na kopec, nad Ždiarom a aktivity za šera mohli začať. Pestrosť aktivít bola veľká, ale vyhrala jedna jediná- potulky nočným lesom so zaviazanými očami. Nedá sa opísať sila strachu a adrenalínu v krvi, ktorý sa vtedy nahromadil v každom z nás. Ak ti niekto zaviaže oči cez deň a v známom prostredí je to fajn, ale ak sa to udeje pri neznámom lese a večer, kedy už oko nereaguje pohotovo na zmeny, no, poviem vám, klobúk dole nad odvážlivcami. My sme to zvládli. Zážitkovo sme mohli vyskúšať ťažkosť presúvania sa lesom po nerovnom lesnom teréne, pomedzi kry a polámané konáriky. Po jednom ako ustráchané deti, ktoré sa práve pustili samé prejsť prvé kroky v živote, sme sa dostali z bodu A do bodu B. To ticho, ktoré sa stalo súčasťou tejto aktivity sa dalo krájať. Neskôr ho vystriedala vrava, smiech a radosť z prekonaného.

3. deň- 8. júl 2020

Slniečko, hurá! Chcelo nás vyprevadiť do tretieho dňa a my sme ho radi uvítali. Hneď zrána sme cyklochodníkom prebicyklovali do Tatranskej kotliny, zaparkovali sme na bezpečnom mieste svojich miláčikov, zabezpečili ich niekoľkohodinový odpočinok a vybrali sa peši na túru, smer chata Plesnivec. Zdolať túto túru peši nie je žiadna veda, ale ak máte za sebou pár kilometrov na bicykli a vaša kondička je na začiatku kariéry, tak to je už iná káva. Zvládli sme to! Výhľad, čerstvý vzduch a príjemné prostredie bolo odmenou nielen pre našinca a vášnivého turistu, ale aj pre nás, keďže sa naše nohy už stávali menej kontrolovateľné. Zostup dole bol rýchly aj kvôli tomu, že nás čakala ešte Belianska jaskyňa a jej čas posledného vstupu za deň sa nezadržateľne blížil. Aj to sme dali, stihli sme ju! Vyše osemsto schodov dokopy nás ale neodradilo prejsť ju celú, dozvedieť sa niečo, čo nás posunie o krôčik dopredu v edukácii. Najradostnejšie bolo určite miesto pri jaskyni, kde sa dalo zakúpiť si teplý nápoj v podobe čokolády, ktorá zahriala a telo rozveselila svojou sladkosťou. Potom sme sa už s pôžitkom mohli presunúť k našim bicyklom, ktoré sme už niekoľko hodín nevideli. Všetky sme našli v poriadku a po naložení na plošinu, po ich zabezpečení, sa vydali naspäť k svojim rodičom.

Ďakujem pánovi učiteľovi Kopčákovi za ďalšiu možnosť vidieť, zažiť, zdolať niečo nové.